Vzhľadom k tomu, že tento all inclusive pobyt som už v minulosti absolvovala, toho času čoby čerstvá držiteľka titulu „miss plnoletá“, upadám do vážnej dilemy...
Kúpele... Slovo vynárajúce záplavu spomienok... K ako kolektív... Nič proti spoznávaniu nových ľudí... Lenže, nie je kolektív ako kolektív, čo som hneď po prvom dni jasne pochopila.
Ja a zväz dôchodcov... Jedáleň pripomínala mítingovú miestnosť bližšie nešpecifikovanej politickej strany... Niet divu, že chuť do jedla u mňa výrazne stagnovala, na základe čoho mi boli od babky – spolustravníčky vnucované myšlienky typu „Dievča, vy ste anorektička! Vy zle dopadnete!“ Po každodennom vymývaní mozgu o mojej diagnóze, ktorú mi nekompromisne stanovila babka po mojej pravici, som musela čeliť ešte aj sústavným pokusom o flirtovanie, ktorých sa na mne dopúšťal cca 75 ročný pánko sediaci rovno oproti mne – čo považoval za skvelú príležitosť na udržanie očného kontaktu...
Večery som trávila poctivo na izbe pri TV prijímači o dvoch staniciach... Vzhľadom nato, že programová štruktúra týchto dvoch staníc netrhala píplmetre, nedochádzalo u mňa k štandardným reakciám ako zvyčajne, keď je telka prehlušovaná externým zdrojom zvuku... Čo bolo v tomto prípade dosť často... Keďže vedenie kúpeľov bolo natoľko empatické k majoritnej väčšine svojich hostí, zriadilo im niekoľkokrát týždenne ľudovú zábavu priamo pod oknami môjho apartmánu... Ja, čoby 18 ročný čistokrvný meštiak, som sa teda chtiac-nechtiac vyrovnala s krutou realitou... Neexistujú diskotéky... Existujú len zábavy... Neexistujú DJ-ovia... Existuje len živá hudba v podaní miestneho husľového mága Jožkabáčiho... prosto ľudovky s nezabudnuteľným hlasovým prejavom sólistky Aničky v pôsobivom kroji. Neexistujú -násťroční... Existujú len –dsaťroční... na ktorých treba, pri všetkej úcte, kričať! V tejto realite som žila bezmála mesiac...
Hmmm... takže ísť či neísť? :D