Jedni spievajú túžobné balady a druhí tancujú v rytme predstieranej úprimnosti. Každý sa bije hrdo do pŕs za vlastnú tvár. Za vlastnú tvár skrytú hlboko pod maskou. Maska chrániaca pred slnečným UV žiarením, pred pohľadmi a psychoanalýzou iných. Nič nebolí viac ako odhalená identita. Ale tá skutočná. Iniciály z OP nie sú zaujímavé.
Spoločnosť.Masa ľudí jednej národnosti. Rovnaké bydlisko, rovnaké zvyky, rôzne názory, rôzne majetky a odlišné IQ. Každý kope za svoj tím. Tím, ktorý ešte nikdy nevyhral, ale ambície a cieľavedomosť ho držia stále v hre. Tím, ktorý tvoria len dvaja vysilení hráči s rovnakým menom na drese – Ja! Niekedy je pri lopte Lepšie Ja, o väčšinu gólov sa však zaslúži to Horšie. Nevyrovnaný zápas. Presilovka trvá, hra pokračuje...
Kolotoč sa stále točí. Labuť sa nevzdáva a beží za poníkom. Rovnako, ako my bežíme za šťastím. Márne... Dá sa bežať maratón, keď sme na trati sami? Ako môžeme vyhrať, keď nepoznáme svojho súpera? Veď vie snáď niekto čo je šťastie? Ako vyzerá? Nosí šaty od Mikloška alebo sa pýši účesom, pod ktorý sa podpísal Paviel? Ak áno, tak ho isto pozná veľa ľudí. Každý s ním obetavo zapózuje, aby prispel k zvýšenému nákladu onoho periodika. Aj nenásytný vlk bude sýty, aj nekompletná ovca celá. V skutočnosti ho nemá nikto rád, lebo na každého kašle. Ide si za svojimi kšeftami, nemá čas plniť túžby iných. Napriek tomu sa na jeho vtipoch bez pointy zasmejú všetky botoxom vyplnené pery. Také je šťastie. A takí sú ľudia.
Stále dokola za sprievodu trápne infantilnej hudby. Môžeme vystúpiť, ale on sa nezastaví. Preteky divých šeliem aj bezranných zvierat pokračujú... Nikto nie je víťaz... Všetci sú porazení.
A predsa sa točí...